Umenie piť alebo Ako mamka otca zaprela

Autor: Ivan Rias | 11.6.2014 o 10:10 | (upravené 11.6.2014 o 17:08) Karma článku: 14,86 | Prečítané:  5199x

V pätnástich si to ochutnal prvýkrát. Povinná deväťročná jazda na základke sa práve skončila a s chalanmi ste sa zrazu cítili prenáramne dospelí. Na lavičke v lučeneckom parku, zo všetkých strán dobre stráženej starými platanmi, ste chvatom stiahli pollitrovku kontušovky, vyprázdnili pár fliaš piva a v dyme z lacných bystríc ste spriadali fantastické plány do budúcna, ktoré stopro vyjdú, lebo pri chľaste vyzerá všetko  jednoduché a ľahko uskutočniteľné.

Potom večer doma, keď si už vyvrátil takmer všetky vnútornosti, si sa v duchu zaprisahával, že to svinstvo už nikdy v živote nevezmeš do huby, a keď už od sĺz, ktoré sa rinuli z očí tvojej mamky, sa začali dvíhať parkety, vzal si ťa na vážny pohovor vždy rozvážny otec, inak veľký znalec a milovník vína.
Takéto rozhovory si z duše nenávidel, radšej by si bol prijal kopanec do rozkroku, lebo bolesť časom pominie, ale slová režú čertovsky dlho. Pred otcom si mal rešpekt. Rozprával dlho a dôrazne bez toho, aby čo len trochu zvýšil hlas, a ty si niekde v tmavých zákutiach svojej lebky tušil, že má pravdu. A to ťa hnevalo, ba štvalo najviac.
Vysvetlil ti, že ožrať sa ako hovädo dokáže každé hovädo a že vedieť piť je veľké umenie, ktorému sa poniektorí musia učiť po celý život, a niektorí ho aj tak nezvládnu, no tebe radí, naozaj len pre tvoje dobro, aby si sa ho zmocnil čím skôr, lebo inak ťa budú v živote čakať ťažkosti až strasti.
Jeho slová ti zišli na um o mnoho rokov neskôr. Otec už bol pár rokov po smrti a mamka ti pri kotyogó káve rozprávala jeden z mnohých príbehov, ktoré s ním zažila. So smiechom hovorila o tom, ako ho raz zaprela.
Cestovali sme z fabriky autobusom domov, šofér šiel veľmi pomaly, bol začiatok januára vonku mrzlo tak, ako sa na január patrí. Vtedy ešte fungovali štyri ročné obdobia - keď mala byť zima, tak naozaj bola so všetkým, čo k nej patrí - sneh, ľad i kruté mrazy. Skrátka, tí, čo šéfovali ročným obdobiam mali presne stanovený čas na vládnutie. Dnes je v tom riadny bordel.
Sedím si v teplučku, premýšľam, kde a čo nakúpiť na nedeľu, až sme došli na zastávku pri známej vinárni. A celý autobus mal zrazu o zábavu postarané. Pred vinárňou sa v snehu váľali dvaja chlapi. Mali riadne nakúpené. Vzájomne sa usilovali zdvihnúť zo zeme, no všetky pokusy zaujať vertikálnu polohu zlyhávali, gravitácia a ľad pod snehom ich držali pevne na zemi. Keď sa mladšiemu z nich konečne podarilo ako tak postaviť, chcel zdvihnúť staršieho, lenže ten ho stiahol a opäť boli obaja na zemi. A tak sa to opakovalo koldokola, no čistá groteska.
Baby v autobuse sa rehúňali ako divé, šofér kašľal na cestovný poriadok a bavil sa i on. Tá, čo sedela pri mne, mi vraví, pozri, ten starší vyzerá ako tvoj Števo. Kdeže, hovorím, to isto nie je on, veď sa naňho vôbec nepodobá. A vôbec!
Ale bol to naozaj on, môj drahý mužíček, aj s mladším bratom, tvojím strýkom. A tak som - jediný raz v živote - tvojho otca zaprela. Nikdy viac nič, chvalabohu, podobné nevyviedol
. S malým a milým úsmevom príbeh skončila.
Dokázal si si to živo predstaviť. Pri víne musí človek dávať veľký pozor na chvíľku, keď sa to začne preklápať, keď sa končí umenie a začína sa remeslo. A navyše, ak vyjdete z vínnej pivnice na čerstvý vzduch, okamžite urobíte salto, tomu ťažko zabrániť, prírodné zákony a zákonitosti nepustia. Ide v podstate stále len o ten povestný pohárik navyše.
Ale aj veľkí umelci sú len ľudia a občas ten moment prepasú.
A čo sa týka teba, maestro rozhodne nie si. Stále sa ešte učíš.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?