A potom prišiel Gorbačov a jeho v celom svete známa perestrojka. Polovičný Ukrajinec s obrázkom časti sveta na čele úspešne dosť rýchlo rozbil to, čo jeho zločineckí predchodcovia (a nielen už spomenutí) budovali desiatky rokov, a nastal dominový efekt - postupne sa zrútil celý prosovietsky blok a potom sa zatomizoval i Sovietsky zväz (obor na hlinených nohách).
Gorbačov to zahral celkom pekne, a hoci za ten skvelý výkon Oscara nezískal, nobelovka za mier sa mu ušla.
Článok si nekladie za cieľ zmapovať celú históriu jedného zo zločinných systémov, preto poľahky, no predsa len opatrne prekročíme opitého báťušku Jeľcina a hneď tu máme Vladimira Vladimiroviča, súčasného prezidenta Ruskej federácie, bývalého vysokého hodnostára KGB a spoľahlivého špióna vo východnom Nemecku v službách veličenstva - Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. V NDR mal, okrem iného, zmapovať podozrivé osoby, ktoré by potenciálne mohli zdúchnuť do západnej časti Berlína.
Keď aj v Nemecku komunistický režim dodýchal, Vladimir sa vrátil späť do vlasti akoby nič a začal starostlivo a cieľavedomo pracovať na svojej politickej kariére.
A tak tu, bratia, máme v plnej paráde nepochybne všestranne schopného i obdivovaného človeka, ktorý sa nikdy netajil sklamaním z rozpadu Sovietskeho zväzu a ktorý si slovo demokracia zrejme musí hľadať v slovníku cudzích slov. Je to tuhým komunizmom kovaný politik, ktorý sa dokáže tváriť ako matka Tereza, ale ktorý by nikdy neváhal použiť silu, lebo nepatrí medzi politikov, ktorí si nechajú brnkať po nose. Niektoré jeho gény by mohli byť zdedené po jeho predchodcoch.
Aj preto by sme si mali veľmi pozorne všímať, čo sa deje za našimi východnými hranicami. Je v podstate jedno, kto rozpútal stále sa zostrujúci konflikt, či ukrajinskí nacionalisti, alebo ruskí separatisti, tak či onak sa to všetko odohráva hneď za našimi dverami.
A my sme krajina, s viac-menej kašírovaným ministerstvom obrany, sčasti so zdedenou predpotopnou vojenskou technikou, a tak nestačíme plniť ani minimálne požiadavky zo strany paktu, ktorého sme členom, hoci afgánsky kontingent plníme a dopĺňame viac ako statočne. Peňazí navyše niet ani tam, kde to ľudia najviac pociťujú - v zdravotníctve a v školstve, nuž nie div, že sa na obrane šetrí. Veď kto by nás už napadol, vari len nie tie „mongoloidné typy s krivými nohami a ešte hnusnejšími koňmi“?
Každému je jasné, že taká malá krajina ako je naša, by vo vážnejšom konflikte nemala bohvieaké šance ubrániť sa, ani keby vlastnila tomahavky a Zemplínsku šíravu križovali atómové ponorky.
To ale neznamená, že pripravení byť nemusíme, veď prázdnymi fľašami od borovičky by sme sa neubránili ani pred vpádom armády princa Krasoňa.