Ten deň si pamätám celkom dobre. Ondro je súci drevorubač, ale je to koťuha. Každý drevorubač si nanosí domov toľko dreva, čo mu do jari vystačí. Ale kdeže Ondro! Stále je u nich zima ako v sibírskom nevestinci, ale on je spokojný. Naleje si tej svojej krampampule, a tá ho pekne zohreje. Aj vtedy som prišiel k nim, v celom byte zima, že para šla od úst. Chudera Mara sedela na peľasti, celá sa triasla a tak drgľovala zubami, že som si zvonka myslel, že to rezne naklepáva. No nezohriali by ste ju? Tak sme vliezli pod duchny a vzájomne sme sa ohrievali, až kým sa Ondro z krčmy nevrátil.
"A toto je čo, do psej matere?" zreval, až petrolejka zhasla.
"Tu tvoj kamarát sa podujal, že ma zohreje, bola mi veľká zima", povedala Mara a pridala jeden zo svojich čarovných úsmevov. Pomyslel som si, že tá Mara sa vie ozaj krásne usmievať. Je to druhá najkrajšia vec, čo vie s ústami urobiť. Ale na Ondra to teraz nezabralo, práve naopak. Začal besnieť, pochytil sekeru a už som si myslel, že je s nami amen. Našťastie si to odniesol iba nábytok, celý ho porúbal.
"Tak milostivej je zima! No dobre, teraz jej už nebude, má čím zakúriť." Povedal hromovým hlasom a odišiel, na mňa ani nepozrúc. Ešte som počul, ako si šomre popod fúzy - toto mi spraviť nemali, kurvahítsenčík. Odvtedy sme spolu neprehovorili, hoci rúbeme v lese vedľa seba. Ondro sa vie zaťať a ja sa mu doprosovať nemienim.
S Ondrom sme boli veľkí kamaráti, však som o ňom už písal, i pesničku som zložil.
Keď mi zavolal, hneď sa mi vybavili v hlave staré dobré časy a zvolil som, že za ním zájdem. Býva až na konci dediny, tak som sadol na bicykel a vybral som sa za ním.
Ondro ma už čakal na priedomí, vo vyškerených bezzubých ústach (Ondro má viac uší ako zubov) cmúľal ušúľanca. Oblečený bol v čistých montérkach, na peknej flanelovej košeli rukávy frajersky vykasané. Žiarila z neho spokojnosť. Podal mi labu a mlčky si ma premeral.
"Tak som prišiel, Ondro."
"Však vidím. Hybaj ďalej."
Vošiel som do domu a skoro som z nôh spadol. Celý byt bol prestavaný, všade drahý nábytok, hrubé koberce, krásna kúpeľňa a dokonca i splachovací záchod. Ale čo ma takmer odrovnalo, bol počítač v kuchyni.
"Pekne ste sa zmohli, len čo je pravda," vypustil som zo seba, keď som sa ako-tak prebral z úžasu.
"Veru tak, trošku sme sa zmohli."
"A Maru máš kde?"
Ondro trošku zosmutnel, silno si potiahol z vajgla, až mu konce fúzov obhoreli a riekol:
"Ále...Mara šla óperku do Albánska robiť. Vďaka tomu sme sa takto zmohli."
Akurát óperku, pomyslel som si, však Mara vôbec nevie spievať. Ale ktovie, možno Albáncom sa páči jej škrekot. Hlavne, že sa jej darí.
"No a nechýba ti?"
"Chýba, veruže mi chýba. Domov zájde len raz za tri mesiace, aj to je tak unavená, že nemá chuť na nič. Vieš ako to myslím."
Ondro vzal fľašu jablkovice, hrkli sme si, myslel som, že mi papuľa zhorí. Určite mala aspoň 70 grádov. Ondro nič, on je zvyknutý.
"Ty Ondro, počuj, a ten počítač ti je na kieho frasa, do lesa ti ho hádam netreba, stromy sa ním azda rúbať nedajú. Či hej?", podpichol som ho.
"Ale, to mi bola Mara kúpila, aby som toľko v krčme nevysedával. A vieš, že ti je to bohovská vec, ten počítač? Susedovie fagan mi ukázal, ako sa dá s niekym komunikovať onlajn. Lebo ja ti aj internet mám."
"Počuj, ty mi tu lajno nespomínaj, radšej mi ukáž, ako to funguje." Ondro zapol počítač, čosi postláčal tými svojimi neohrabanými prstami a hneď sa tu ukázalo plno čudesných mien, ktoré skákali ako divé. To vám poviem, také mená som v živote nepočul. No povážte - cicana, nadrzana, spravma, chcemta, vylizemta. Ondro mi vysvetlil, že sú to takzvané nicky a tu to musí mať každý.
"A ty, Ondro, aký máš nick?".
"Ja som si dal pripeceny, to mi bol ten susedov fagan poradil.
"A už si si dáku babu našiel?"
Ondro sa na mňa pozrel svojimi červenými očami a povedal: "Nechcem sa vystatovať, ale našiel. A nielen jednu. S jednou som si písal vyše mesiaca, aj fotku mi bola poslala imejlom. Ale chudera bola taká škaredá, že ju normálne antivírák rozpoznal. Ale tá, čo si s ňou teraz píšem, to ti je dačo úplne iné. Hneď mi navrhla, že sa chce so mnou stretnúť. Vravím si, Mara je ďaleko, a keď je aj blízko nemám z nej nič. A chlap som ja teda kompletný, prírodu neoklameš. A aj ruka už poriadne bolí. Tak som privolil. Zajtra sa mám s ňou stretnúť, býva v susednej dedine. A preto som ti vlastne aj zavolal."
"A čo ti mám pomôcť, vari už sám nestačíš?"
"Ale nie, ale traktor by bolo načim vyblýskať, azda nepôjdem na rande na bicykli."
Tak sme sa pustili do pucovania starého Zetora a v duchu som Ondrovi závidel. Takto poľahky sa s babami zoznámiť. Nevídali!" Povedal som si, že keby som jesť nemal, počítač si kúpim. Skúsim našetriť.
Alebo prehovorím svoju starú, nech ide robiť tú óperku do Albánska. Moja vie aspoň pekne spievať.
