Slnko, starček, diskusie

Autor: Ivan Rias | 9.8.2013 o 10:03 | (upravené 10.8.2013 o 6:57) Karma článku: 20,46 | Prečítané:  4078x

Na pláži bola hlava na hlave, noha na nohe, i hlava na nohe, a tak ďalej, a tak podobne. Čokoládovo sfarbené slečny, odeté namiesto do plaviek iba do akýchsi motúzikov, vyzývavo vrteli zadkami, že sa zdalo, akoby jazdili na kolieskových korčuliach. Žeravým slnkom vysušené postaršie matróny si zapaľovali jednu cigaretu od druhej, tretiu od druhej, štvrtú od tretej a tak ďalej a spoza obrovských tmavých okuliarov lačne poškuľovali po štíhlych, ale svalnatých mládencoch a, šepkajúc si niečo medzi sebou, sa potmehúdsky usmievali. Nuž, žiadza kvitne v každom veku.

Obďaleč medzi dekami opatrne našľapoval vari aj storočný starček, ktorý asi odkiaľsi vyliezol oknom, a chrapľavým hlasom ponúkal domáce špeciality, ku ktorým sa Slovač doma nedostane - varenú kukuricu a domáce buchty, hojne posypané cukrom.
Ťarbavou chôdzou pripomínal lunochod, ale kšefty mu išli jedna radosť, veď kto by mu už dal košom.
Všade vládla pohoda, slnko fachčilo ako divé, zelenomodré more malo akurátnu teplotu a ľudia sa k sebe  správali ohľaduplne - gýč, aký by nenakrútil ani Zdeněk Troška, aj keď by mu pomáhal aj sám Dušan Rapoš.

Starček mi výzorom niekoho pripomenul a v mysli sa mi začali vynárať stále živé spomienky spred rokov.
Bývali sme v Šile na Krku. Domáci boli nesmierne príjemní ľudkovia, lekári na dôchodku zo Záhrebu, obaja už vtedy mali sedemdesiatpäť rokov.
Spoznali sa na vysokej a zostali navždy spolu. Dlho nemohli mať deti, až sa im narodil syn.
Stratili ho pri nezmyselnom konflikte so Srbmi. Nemal ani dvadsaťpäť.
Jebeni rat...
V kuchyni každé ráno stála starožitná karafa doplnená rakijou, misa čerstvých fíg a všakovakého iného ovocia.
A nezabudnuteľné bývali najmä večery. Naši hostitelia si pri vínku so slzami v očiach tíško nôtili krásne, no vždy clivé pesničky a znova a znova spomínali na svojho jediného syna.

V takých chvíľach mi na um prichádzali vášnivé diskusie, polemiky alebo len škriepky všetkých so všetkými pod politicky zameranými komentármi či blogmi, ale aj to, koľko sa v nich skrýva nenávisti, osočovania, urážok, a najmä celkom obyčajnej samoľúbosti.
Zbrane v nich tasia červení proti modrým, zelení proti čiernym, jednofarební proti dúhovým a tak ďalej, a tak podobne - hotová vojna farieb.
Toho vzájomného nepriateľstva je toľko, že ak by som to chcel doviesť ad absurdum, vystačilo by aj na občiansku vojnu.
A to si nik nevie predstaviť, čo by to bola za kucapaca.
To nie je, ako keď vás prepadnú zvonku, napríklad Eskimáci s harpúnami na ľadových medveďoch. S vonkajším nepriateľom sa to dá, viete, komu treba tresnúť medzi oči, dať po papuli, ale čo robiť, keď sa hlava-nehlava hlušia vlastní medzi sebou?

Tí manželia v Šile by o tom vedeli rozprávať - o poškodených perlách Jadranu, ako je Dubrovník, Šibenik či Zadar, alebo o úplne zničenom pohraničnom Vukovare.
Vedeli by rozprávať o nepochopiteľnom fanatizme a nacionalizme, o tisíckach nevinných mŕtvych, o zmárnenom živote ich jediného syna.

Viem, možno ma len zmohlo slnko a crno vino. Takéto myšlienky nepatria na pláž a už vonkoncom nie do blogu v dovolenkovom období.
Lenže spomienky neodplašíš ani nezahlušíš. Je za nimi ten starček.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?