Nik sa nepohoršoval nad tým, keď si dávali jazýčkové Brežnev s Honeckerom či Husákom. Bolo dojímavé sledovať, koľko nehy v sebe skrývali títo tvrdí, v neúnavnom boji proti imperialistom zocelení chlapi.
Inak, len tak medzi nami, znalcami, ten Leonid mal gambiská na francuzáky ako stvorené, no náš Gusto a nemecký Erich s tými úzkymi perami, veru nie bohviečo. Kým sa im Brežnev dostal k mandliam, narobil sa ako jedno hovädo.
V tých časoch máločo fungovalo, ako malo, a navyše nefungovalo ani to, čo fungovať muselo. Skoro ako dnes.
Raz sme takto v mrazivom januárovom ráne čakali na bus do fabriky, ktorý, prirodzene, ako zvyčajne, meškal. Krehli sme už dvadsať minút, a keď konečne prišiel, ani nezastavil, lebo bol taký natrieskaný, že ešte i šofér stál. Neveriacky sme sa za ním dívali, takže sme vyzerali ako surikaty na hliadke. Lenže tie by sa na to v takej zime vytoto, no my sme sa na to vytoto nemohli.
Stupňov mohlo byť tak mínus dvadsať a k tomu bonus chýrny košický vietor. Záveje nám rástli pred očami, ale my, budovatelia svetlejších zajtrajškov, sme neoblomne čakali naďalej.
Bola taká kosa, že nám sople primŕzali k nosom, slzy tuhli pod očami a frajeri, ktorí si neskryli uši pod čapice, ich už mali v leveli, keď sa z hlavy samovoľne odliepajú.
Čakáme, čakáme a mrzneme. Niektorí len tak podupkávajú, iní twistujú, poniektorí tancujú odzemok - statoční klauni s červenými nosmi.
A bus nechodí a nechodí.
V zúfalstve som siahol do vrecka po mobil, aby som zavolal na dispečing dopravy, ale rýchlo som si uvedomil, že mobily ešte nik nevymyslel, a tak som aspoň vytiahol cigarety.
V tom čase som experimentoval so silnými kubánskymi ligeroskami. Keď ste si z nich poriadne šlukli, videli ste slnečnú sústavu v plnej paráde. I s Plutom.
Ponúkol som nimi vedľa stojacu ľadovú sochu. Bol to chlap ako Mont Blanc, dlane ako lyžica bagra, že by päsťou mohol drviť kamene.
Nemal rukavice, taká veľkosť asi v päťročnici nebola v pláne výroby, prstiská mal od mrazu načisto skľavené. Vzal do trasúcej ruky ligerosku, na piaty pokus ju zapálil, potiahol si z nej s takou chuťou, že z nej ostala iba polovica.
Najprv mu zmizla z tváre všetka červeň, potom chvíľu otváral ústa, akoby chcel niečo povedať, ale zvuk neprichádzal.
Bolo to veľmi smiešne, ale nik sa nesmial. Skúste sa smiať hore.
Po chvíli ale zahrmelo a zem sa zatriasla.
Bol to zrejme pobožný človek, lebo sa nerúhal, ale keď začal celý dopravný podnik a kompletný ústredný výbor vedúcej sily spoločnosti posielať do telesných otvorov, zo striech padali cencúle, a ľudia v blízkom paneláku otvárali okná.
Tak prešlo ďalších desať minút.
A tak čakáme a mrzneme, viac mrzneme ako čakáme, ale do fabriky sa dostať musíme. Hociktorý iný deň by sme sa na to vybodli, veď by sme to mali ospravedlnené, no dnes nie, dnes počkáme, aj keby nám mali vtáky odmrznúť.
Dnes je deň výplaty.
