Krčma bola napohľad príjemná, na pulte stála busta Jánošíka, na stenách viseli podobizne Mórica Beňovského, Gašparoviča a iných velikánov našich dejín.
Krčmára si pravidelní hostia obľúbili, veľmi rád diskutoval, mlel v jednom kuse, zdalo sa, že všetkému rozumie.
Občas si prisadol k hosťom, prehodil s každým slovko-dve, občas odbehol do vedľajšej miestnosti, kde mal VIP hostí, vypil si s nimi kolu, stíhal popri tom plniť objednávky, sem-tam nalial na sekeru a každý bol na výsosť spokojný.
Štamgasti ho milovali.
Po čase Krčmár zdvihol ceny a začal nalievať pod čiaru. Hostia spočiatku šomrali, ale Krčmár argumentoval celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá vznikla ako dôsledok finančnej krízy, ktorá má korene v hypotekárnej kríze, hovoril o cenovej bubline, ktorá napokon spľasla a tak ďalej a tak podobne, a že teraz i on musel prijať nepopulárne opatrenia ako je zvýšenie cien a nedolievanie alkoholu, lebo šetriť treba.
Rozprával vyše hodiny, až boli z toho všetci úplne zmagorení, ale Krčmárovi zatlieskali a jeden povedal nahlas to, čo si všetci ostatní mysleli - „Krčmár, ty si taký múdry, ty by si mal ísť za prezidenta.“
A Krčmár len hanblivo sklopil oči, povedal, že si veľmi cení ich dôveru, ale on z krčmy nemôže odísť.
Veď kto by to tu potom viedol?