V núdzi spoznáš Bystričana

Autor: Ivan Rias | 16.9.2011 o 10:35 | (upravené 18.9.2011 o 20:51) Karma článku: 24,28 | Prečítané:  9253x

Predminulý víkend sme cestovali autom do Banskej Bystrice na majstrovstvá Slovenska v riešení krížoviek a hádaniek - dvaja Košičania a traja z Michaloviec. Tieto údaje uvádzam iba pre poriadok, kto je odkiaľ, v podstate veľký význam nemá.

Cesta ubiehala v pohode, priatelia sa bavili o všetkom možnom, len nie o nastávajúcej súťaži, lebo to vraj prináša smolu.
Niekto nahodil tému, komu sa aké prsia páčia - jednému úplne zahalené, skryté pod šatami, vraj to turbuje mužskú predstavivosť. Inému sa páčia v hlbokom dekolte, ďalší tvrdí, že niet nad obnažené ženské vnady a tak ďalej a tak podobne.
Ja som sa, prirodzene, do tejto spoločensky závažnej debaty, ktorá tak rozdeľuje našu spoločnosť, nezapojil. Jednak som musel dávať pozor na záludnosti, ktoré ukrývajú cesty 1. triedy, a jednak viem svoje - najkrajšie sú tie v dlani.
Ešte krátka zastávka pri krčme v Stratenej, načim doplniť chýbajúce tekutiny a zbaviť sa tých zbytočných. Dáky ujko s klingerovským nosom, v slušivých žltých teplákoch, už dobre nacicaný, sa vtipne opýtal, či sme sa stratili v Stratenej, a kde nás sem čerti doviezli až z Kežmarku. Všimol si, huncút, značku KE na aute. Mohol povedať aj to, že sme z Kechneca. Sranda musí byť, hoci by na tatarák nebolo, no nie?
To nosisko mal ozaj výnimočné, hotový prírodný úkaz. Ak by sa konali majstrovstvá sveta v pretláčaní nosom, máme šampióna.

Ako vravím, cesta príjemná, v rádiu Müller recitoval svoje pesničky, nijakí policajti, tie necelé tri hodiny ubehli ako nič.

Na obed sme už boli na sídlisku Sásová pri ZŠ, kde sa majstrovstvá konali. Rýchlo na snem a potom už na samotnú súťaž.
Večer po skončenom zápolení, čosi po ôsmej, ideme k autu v dobrej nálade, niektorí ovenčení medailami. Treba sa presunúť asi kilometer na ubytovňu a potom na tradičné posedenie s priateľmi v nejakom podniku.

Lenže...Lenže auto neštartuje a ja som ľahko zistil, že som nechal svietiť svetlá, hoci pri otváraní dverí výstražné pípanie určite zaznelo. Musel som sa zarozprávať, či čo.
Nepomohlo ani roztláčanie, batéria bola úplne vyšťavená.

Je sobota, deväť hodín večer na cudzom sídlisku. Takmer som podľahol nutkaniu napísať - tak ďaleko od rodnej hrude!
Nepríjemná situácia, chytá sa nás beznádej, ktorú znásobuje úplná tma.
Budem musieť zavolať asistenčnú službu. Siaham po mobile.

A teraz si predstavte toto.

Päť zúfalcov sa snaží zaparkovať zdochnuté auto medzi stovkami iných. Pristaví sa pri nich mládenec, ktorý je na prechádzke so psom. Môže mať tak okolo tridsať rokov, myslím, ten chalan, pes vyzeral oveľa mladší.
Sympatický, usmievavý mladík, ktorý hneď zhodnotí situáciu, a ujme sa „záchrannej akcie“.
Zavolá mobilom akémusi Jožkovi, či má ešte tú nabíjačku, že by sme hneď za ním zašli. Povie, chvíľu tu počkajte, a už ho niet. Príde asi o štvrť hodinku aj s potrebným vercajgom, vyberie batériu, ktorú potom odnesieme o niekoľko blokov ďalej.
Jožko, chlap ako hora s úsmevom od ucha k uchu, prevezme batériu a len povie, aby sme po ňu zajtra do desiatej prišli, lebo potom musí ísť na tréning.

V nedeľu o pol deviatej sa nám začína ďalšia súťaž, tak sa dohodneme na siedmu. Martin, tak sa volal ten mládenec, mi dal svoje číslo mobilu, a my sme sa pobrali pešo na ubytovňu.

Úplne cudzí ľudia, ktorým som zveril do rúk osud svojho auta, ale ani na chvíľu mi nenapadlo, že by niečo nemalo byť v poriadku. To človek akosi pozná.

Ráno o siedmej nás už vysmiaty Martin čaká. Cestou k Jožkovi mi povie, že ak by batéria z nejakého dôvodu nebola nabitá, že skočí svojím autom do Zvolena, je tam firma, ktorá nonstop predáva autodiely.

Batéria je, našťastie nabitá. Motor naskočí a mne spadne balvanisko zo srdca, len tak tak, že stihnem uskočiť.
Vytiahnem peňaženku, že sa s Martinom vyrovnám, no nevzal ani cent. Odmietol to tak rezolútne, že som radšej nenaliehal. Len sa usmial, vraj je to v poriadku, a že rád pomohol.
Cestou do Košíc už bola téma debaty jasná.

Pred rokmi sme v Banskej Bystrici riešili krížovku, ktorá mala tajničku - Za živa v Bystrici, po smrti v nebi.

Tuším, že som to nebo stihol ešte v tomto živote.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?