Človek proti človeku

Autor: Ivan Rias | 9.5.2011 o 11:06 | (upravené 9.5.2011 o 11:31) Karma článku: 12,29 | Prečítané:  2060x

Tá miestnosť páchla, akoby sa tam párilo naraz dvesto tchorov, a navyše bola cítiť stáročnou zatuchlinou. Bolo tu vlhko a neznesiteľný smrad, ale mne to už bolo akosi jedno, veď čo nevidieť, bude po mne. Len tie ruky, ktoré som mal vyviazané ku stropu do véčka, boleli ako sviňa. A to ešte netušili, čo ich čaká.

Masívne dvere sa otvorili a s troškou svetla vstúpil do miestnosti aj zavalitý chlapík, ktorý sa vyškieral na pol ksichtu - od nosa k uchu. Seksepílu mal v sebe asi toľko ako ožratý Mojsej.
Zdobila ho biela gumená zástera s červenými vzormi. Po chvíli som zistil, že to nie sú žiadne vzory, ale zaschnutá krv.
Buľvy mi museli vyskočiť ponad obočie, lebo len mávol rukou a nonšalantne povedal, že akurát urobil jedného gigola, ktorý sa prasil v posteli s paničkou istého podnikateľa, ktorý obchoduje s pyramídami, či kým ďasom.

Chápeš, ak chcem uživiť rodinu, musím robiť aj nadčasy. Len aby sa to odbory nedozvedeli, inak by som mohol skončiť aj ja tunáka! A vieš, ty nešťastník, že slovo gigolo vzniklo z východoslovenského dzigolo? Vidíš, ja som neni sprostý, ja mám dve vysoké školy, bratku.
Volám sa Robo Kat a som kat a budem ťa trošku mučiť
- predstavil sa a vyceril na mňa obrovské konské žlté zuby. Kurník, ten by nimi poľahky odhryzol hlavu na jeden šup!

Spopod zástery vytiahol akýsi zašmúľaný papier a čítal: pre zneuctenie biskupovej konkubíny sa odsudzuje na trest smrti narazením na kôl. Predtým však musí podstúpiť ešte dve tortúry - vypočutie si albumu Tráva musí rásť od Mira Jaroša a driapanie kože zaživa.

Keď videl, ako blednem, začal ma utešovať - neboj sa, braček, pôjde to ľahulinko, som profík. Len mi musíš sľúbiť, že vydržíš do konca, lebo ak by si náhodou vypľul dušu skôr, ako mám tutokaj v scenári, prišiel by som o prácu, a to by si asi nechcel, nočak? Dnes sa veľmo ťažko zháňa slušná robota.
Prikývol som na znak toho, že sa nemusí báť. Pokiaľ ide o mňa, urobím všetko pre to, aby som ho nesklamal.

A tak mi pustil toho Jaroša. Možno mi nebudete veriť, ale takú hrôzu som ešte nezažil. Hneď po prvých tónoch som cítil, že sa mi zrýchľuje tep, zalial ma studený pot, začal som prudko dýchať, zreničky sa mi rozšírili a v hlave sa mi začal variť mozog.
Povedal som si, že ak toto prežijem, ostatné zmáknem v pohode.
V polovici druhej skladby som upadol do kómy. Toľkú bolesť by nijaký človek nevydržal.

Prebral som sa až pri sťahovaní kože. Princíp driapania spočíva v tom, že odborník ti železným hákom strháva kožu z chrbta.
Párkrát mi už z chrbta koža zliezla, ale teraz to bolo predsa len trošku iné ako na pláži. Bolelo to ako šľak, reval som ako tur, ale môj Robo bol na to dobre pripravený - na ušiach mal slúchadlá z MP3 a na ksichte výraz najvyššej blaženosti. Musel počúvať niečo dobré, možno Bezdedu či Ivanu Christovú. Sviniar, s dobrým sa nepodelí!
Keď mi stiahol kožu z polovice chrbta, spýtal sa, či tam chcem soľ alebo ocot. Povedal som mu, že soľ by som nerád, cholesterol mám už i tak trošku nad normál. Tak mi tam švacol fľašu octu a ja som od bolesti omdlel.

Po dvoch fackách som prišiel k sebe, aby som mohol sledovať prípravy na finále - narazenie na kôl. Robo už natieral asi dvojmetrový drúk konskou masťou a pospevoval si pritom Najlepšô drevo je hen z Horehronia.
Uši sa mi svojvoľne odlepili od hlavy a elegantne pristáli na špinavej zemi.

No, fešáčik, pozri, ja som pripravený. A ty? Tentok drúk ti pekne krásne vrazím do zadku a mal by ti vyjsť kdesik pri hlave. Voľakedy odsúdenci zakapali skôr, ako si mohli celú procedúru vychutnať do konca.
Vďaka Číňanom (ako inak), ktorí aj túto disciplínu priviedli k dokonalosti, môže si teraz šťastlivec užívať muky aj štyri dni, kým odíde na večnosť.
Ale môj rekord je päť dní,
povedal a žmurkol na mňa.

Potom mi ho tam vrazil, ukrutná bolesť sa zvyšovala každým cólom, ako ma dvíhal hore. Potom kôl aj so mnou vložil do pripravenej diery, usmial sa na mňa, zamával mi rukou so vztýčenými piatimi prstami a odišiel.
Po chvíli sa, našťastie, kôl prelomil a ja som vybehol z mučiarne a bežal som ako kôň. Kôň s ojom v zadku. Bežal som a bežal, až kým som sa celý spotený a vyčerpaný neprebudil.
Prvé, čo som si všimol, bola kniha na mojom stolíku. Jasné, včera som sa pred spaním začítal do knihy, ktorú som mal roky v knižnici, ale ešte som sa k nej nedostal.

Napísal ju francúzsky spisovateľ a publicista Martin Monestier a volá sa Historie trestu smrti (Peines de mort, 1994)
Autor kultivovaným spôsobom, bez zbytočného filozofovania a bez morálnych či politických predsudkov (to som opísal zo záložky), opisuje dejiny hrdelného trestu od najstarších čias po súčasnosť vo svete.

Človek sa musí chytať za hlavu, aké nepredstaviteľné spôsoby je človek schopný vymyslieť na likvidáciu iného človeka - ukrižovanie, upálenie, rozdrvenie, lámanie kolesom, rozrezanie pílou, štvrtenie alebo roztrhanie, smrť na malom ohni a mnoho iných špecialít, až po „humánnejšiu“ gilotínu či guľku do hlavy.
Kniha je bohato ilustrovaná dobovými kresbami i rytinami a nechýbajú ani tajne zhotovené fotografie z popráv.

Neuveriteľná krutosť katanov a neuveriteľné utrpenie ich obetí - aj o tom je táto kniha, ktorú by ste rozhodne nemali čítať pred spaním.

K dnešnému dňu sa trest smrti vykonáva ešte v 65 krajinách sveta...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?