Moji Maďari

Autor: Ivan Rias | 7.4.2011 o 11:05 | (upravené 26.4.2011 o 8:14) Karma článku: 23,37 | Prečítané:  11278x

Mladosť som prežil v Lučenci. Toto novohradské mestečko nebolo v tých časoch ničím výnimočné a tuším, že ničím výnimočné nie je ani dnes, ak neberieme do úvahy skutočnosť, že som sa tam narodil. Žili tam vedľa seba Slováci s Maďarmi a olaskými Cigánmi a jeden občan černošského pôvodu. Dodnes neviem, kde sa tam vzal. Viem iba, že keď som nechcel prehltnúť rybí tuk, tak ma mamka ním strašievala. V tom čase nebolo špinavšieho mesta široko ďaleko. Ani nie div, lebo kanalizácia bola iba v plienkach, a vieme, čo v plienkach občas býva.

Dnes je z Lučenca ozajstný krásavec a keď ho niekto nazve metropolou Novohradu, normálne sa vzruším. Predstavte si, takô malô a metropola!

Ako dieťa som prežil veľa času u starých rodičov, ktorí iba mondokovali, a po slovensky vedeli veľmi málo. Bývali dole na Vajanského ulici, oproti mestskej pekárni. Tá ulica vám celá rozvoniavala čerstvo pečeným chlebom a starý Vajanský by bol určite spokojný, že po ňom pomenovali takú voňavú ulicu.

Bol tam jeden pekár, volali ho Jóžka báči (viem to napísať aj po maďarsky - Józska bácsi - to len aby bolo medzi nami jasno), ktorý starkej stále nosil čerstvý okrúhly peceň bieleho chleba.
Bol to veľký huncút, ktorý mi ten chlebík stále strkal popod nos, a keď som sa poň svojimi rúčkami načahoval, tak ho rýchlo odo mňa odtiahol. Potom, keď zbadal moje sklamanie, rehotal sa ako divý, plieskal sa rukami po stehnách, div si ich nerozmlátil. A keď videl, že sa už ksichtím do plaču, rýchlo z tej voňavej dobroty odlomil a podal mi ju. A opäť sa takmer zašiel od smiechu, keď sledoval, ako hltavo ho jem.
Ten chlieb sa dal jesť taký ako bol, ale starká mi naň stále natrela bravčovú masť, posypala to pažítkou, a ja drobec som spásol aj dva krajce. Potom som to zapil pohárom vody z neďalekej artézskej studne.
Chuť toho chleba mám furtom na jazyku a jeho vôňa je navždy usalašená kdesi hlboko v mojom nose.
Dodnes som nič lepšie v ústach nemal.

Vlastne mal, ale to až ako mládenec. A ďalej to rozvádzať nebudem, aby si niekto nemyslel, že píšem iba príbehy s erotickým nádychom.

Ako študent som sa domov stále rád navracal. S otcom sme zvykli zájsť do vinárne Ipeľ, kde sa sedelo  v obrovských drevených sudoch. Pokiaľ si pamätám, tá vinárnička bola stále bitkom nabitá. Často sa z jedného suda ozývali slovenské pesničky, z iného maďarské a z ďalšieho clivé cigánske melódie doprevádzané husľami.
A potom, po záverečnej, sa pred vinárňou všetci pochytali okolo pliec, spievali ako o dušu, každý po svojom a šibrinkovali nohami ostošesť. Tak vznikli tance, ktoré neskôr Michael Flatley trošku učesal a nazval ich írskymi.

Pamätám si na starého čašníka, ktorého volali Imre. Bol to večný skeptik, ktorý vravieval, že načo sa pachtiť za niečím, keď na konci každého snaženia je beztak iba neúspech. Mal veľmi zložitú povahu, ten mal hádam i svoje druhé ja rozdvojené. A chodil tak pomaly, že kým doniesol ďalšiu rundu, všetci štamgasti už vytriezveli.
Ale po záverečnej akoby sa napil živej vody! Pripojil sa k spevokolu, a keď spustil na Kráľovej holi alebo Akácos út (pred vojnou vraj spieval v budapeštianskej Opere, ale pre chľast ho vyhodili), všetci razom prestali bliakať a už len počúvali. A cigán Tivadar ťahal na husliach ako besný, až sa mu spopod sláčika dymilo.
Boli to nádherné časy, každý s každým vychádzal, nikto sa s nikým nesváril iba preto, že rozprával inakším jazykom.

Ani dnes sa tam veľa po tejto stránke nezmenilo, hoci sa o to niekto veľmi pokúša. Ten pajác za Dunajom vykrikuje čosi o volebnom práve pre zahraničných Maďarov a dáva tému tomu nášmu komediantovi ze Žiliny. Ten už mekoce čosi o referende „o používaní slovenčiny ako výlučne úradného jazyka“.
Tí dvaja sa fakt museli dlho hľadať a asi sa potrebujú.
Slováčisko, ktoré ani nevie poriadne po slovensky a przní svoju materčinu či už triezvy alebo ožratý ako doga.
Ak by si chcel vypočuť trochu slovenčiny, mal by sa započúvať do rečového prejavu Bélu alebo Zsolta. Alebo istého Čecha, ktorého mu vrelo odporúčam.

Ostáva mi len veriť, že väčšina ľudí má viac rozumu ako títo gašparkovia a neskočia im na ich primitívne hry. To by veru nebolo dobré.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?